Slovenské národné povstanie

15. apríla 1944 keď prišla Mária Kováčiková z Valče od brata Baku domov – bývala vtedy v drevenom domčeku u Bročkov č.d. 15 – hovorila deťom , že sú tam vo Valči v bratovom humne partizáni Rusi. Bez váhania sa všetci Kováčikovci zapojili do odboja. Od 15. apríla do júna , kým partizáni neodišli do Kantora, Mária Kováčiková piekla a nosila denne až 28 chlebov do Valče k bratovi Jánovi Bakovi. Uňho v humne bol šafeľ, kde sa došlí Rusi – utečenci z koncentračných táborov okúpali – odvšivavili a potom išli do hory do bunkerov. Dvoch Rusov skrývala za čas u seba v Rakove (v Bročkových dome). Keď sa v júni 1944 sťahovali partizáni z Valče do Kantora, previedli ich Mária Kováčiková s dcérou Vierou.

Syn Milan Kováčik (nar. 19.4.1925) asi 15. augusta 1944 tiež odišiel do Kantora. Keď začalo Povstanie, bol v Kuneráde až do jeho pádu 25. septembra 1944. Potom išiel za matkou, ktorá bola evakuovaná v Klenovci. S bratom Ivanom sa potom stal partizánom Asmolovho otriadu, ktorý mal sídlo na Prašivej. S partizánom Bohušom Havlínom a Rusom Ivanom boli v mínerskom oddieli a chodili vyhadzovať nemecké transporty.

Ivan Kováčik bol v čase Povstania učiteľom v Povine okr. Žilina. Pre ilegálnu činnosť, že Rusov, ktorí utekali z koncentračných táborov dopravoval do Turca k partizánom bol z učiteľstva prepustený. Bol potom partizánom v Kláštorskej doline. Viedol špionážnu službu. Raz ho v Slovanoch u Žiakov našli pod otománom Vlasovci.

Partizánom bol i ďalší syn Márie Kováčikovej Jozef, ktorý bol toho času zamestnaný v Drevine Turany. Dcéra Viera Kováčiková, vydatá Fľaková, pracovala napred ako spojka, potom bola s bratmi Ivanom a Milanom v Asmolovom otriade v Jasenskej doline a na Prašivej. Matka Mária Kováčiková bola vyznamenaná krížom, no ona si preň do Bratislavy nešla.

Ján Hanko sa narodil 14. apríla 1923 v Mošovciach. Neskôr býval v Rakove č.d. 39. Bol partizánom otriadu Popova. Keď Nemci rozbili Kunerád, prechodne sa rozpadla i partizánska skupina. Začas bol Ján Hanko väznený v Blatnici, potom sa dostal späť k svojmu veliteľovi Popovovi. Pri prestrelke nad Valčou bol bol dňa 20.marca 1945 zranený, zmocnili sa ho Nemci, dali ho odviesť do Martina. Viezol ho na hnojnom voze Hanzel z Valče, ďalší jeho osud nám nie je známy.

Partizánom v skupine majora Popova bolo i brat vyššie uvedeného Juraj Hanko a František Lukášik.

Ján Finda patril medzi prvých, ktorí narukovali na výzvu do SNP. Bojoval pri Dubnej Skale, Košútoch. Potom so ženijným útvarom robil opevňovacie práce pri Handlovej a Prievidzi a udržovali tu palebné postavenie. Odtiaľ bol presunutý do Kremnice a na Skalku, tam tiež robil opevňovacie práce a zamínovanie tunela. Odtiaľ sa dostal na Staré Hory, Donovaly a potom na Prašivú. Podarilo sa mu vrátiť cez Jelenec, Krížnu na Lysec, kde sa zdržoval dlhší čas v chate s partizánmi. Na kratší čas prišiel domov a potom opäť išiel k partizánom do Gadera. Bol v partizánskom odriade majora Popova a veliteľom jeho oddielu bol Bibza. S ostatnými robil výpady do Blatnice, Sebeslaviec. Tam bol do prechodu frontu. Potom narukoval k armáde a bol vo vojenskej službe do októbra.1945.

Jozef Bardík narukoval hneď 30. augusta 1944 do Martina k útočnej vozbe. Zúčastnil sa bojov pri Košútoch na Stráňach pri Martine, potom išiel do Skleného, Dražkoviec a Petra. Odtiaľ bol presuntý do Hronského Kríža, potom do Ľupče, Španej doliny, podľa toho ako sa pohyboval front. Po rozklade armády išiel na Motyčky, Donovaly, Prašivú a chcel ísť na Ďumbier. Bola však hmla, a tak ho vlasovci pod Prašivou chytili a odviezli do zajatia. Napred bol 14 dní v Mühbergu za Drážďanmi, potom bol v zajateckom tábore v Hohensteine. Tu zajatcov kŕmili kvaseným burgyňovým listom. Obed dostávali o jednej hodine v noci. Od takejto stravy puchli Bardíkovi nohy a sotva by to už bol dlho vydržal, keby nebolo prišlo oslobodenie.

Ako vojak sa 28. augusta 1944 zapojil do Povstania pri Liptovskom Mikuláši Ján Franek. Z Mikuláša prešiel do Liptovskej Osady, potom do Príboviec, Slovenskej Ľupče, Brezna n/Hronom, Tisovca a Banskej Bystrice. 30. októbra 1944 bol na Prašivej Nemcami zajatý a odvezený do Nemecka. Napred bol v Lemsdorfe, potom v Baad Sultz a nakoniec v Jesubor, okr. Arstadt. Keď Nemci pred frontom hnali zajatcov, dňa 20. apríla 1945 im pri Hofe ušiel.

Hneď po vyhlásení Povstania 28. augusta 1944 sa ako dobrovoľník v Ružomberku prihlásil Jozef Ferjančík (nar. 25.9.1922). Dňa 8. septembra 1944 bol zadelený k 52. práporu 2. roty v Liptovskej Osade. Veliteľ úseku bol bývalý major Vesel a veliteľom 2. roty bol kpt. pechoty v zálohe Matej Gašpar, bývalý riaditeľ školy z Dubového. Ferjančík sa zúčastnil bojov v okolí Ružomberka-Bieleho Potoka-Liptovskej Osady-Partizánskej Ľupče-Korytnice. Po Povstaní 1. novembra 1944 bol zajatý a odvezený do Žiliny, Trenčína, neskoršie do Maďarska a Rakúska na nútené práce. Dňa 8. mája 1945 ho v Rakúsku oslobodila Sovietska armáda.

Povstanie zastihlo ako vojaka na východnom Slovensku Petra Maťku. Ešte pred vypuknutím Povstania za pobytu vo Vyšnom Orlíku vypomáhal partizánskym brigádam jednotky Čapajev so zbraňami a vojakmi. Mal spoluúčasť pri vypisovaní falošných dovoleniek. 29. augusta 1944 pri útoku hitlerovských armád na veliteľstvo pluku vo Vyšnom Svidníku spoločne s výkonným rotmajstrom rozbil zámku na skladišti výzbroje a výstroje vo Vyšnom Orlíku a zbrane dával tým, ktorí chceli ísť k partizánom. Zbytok zničili i s vysielačkami. Odišiel s ostatnými vojakmi k partizánom do Čerhovského pohoria, kde sa zúčastnil akcií pri obrane obce Kríž. Po potlačení nemeckou presilou ustupoval so skupinou smerom k Banskej Bystrici. 1. októbra 1944 bola 18-členná skupina v ktorej bol i Maťko zradená fašistickými pomáhačmi a bola prepadnutá hitlerovcami pri obci Kubachnej. Tu bol odzbrojený, odvezený do zajatia do priestoru Stanlager Mülberg. 14. apríla 1945 ho oslobodila armáda USA. Domov sa vrátil 7. júna 1945.

Na východnom Slovensku bol narukovaný aj Ján Ursíny. Keď Nemci na začiatku Povstania prepadli z územia Poľska slovenských vojakov na východnom Slovensku celá rota z Varádky s por. Senkom a Ursínym nedali sa zajať ale prešli organizovane a s výzbrojou k partizánom na Kríže. Ursíny sa zúčastnil bojov s npor. Kubovčákom pri Bogliarke a Krivom. Po skončení bojov v okolí Krížov sa mu podarilo dostať z nemeckého obkľúčenia, takže sa vyhol koncentračnému táboru.

Juraj Porubský z Rakova č.d. 68 sa zúčastnil bojov pri Dubnej Skale, Vrútkach a Priekope. Na Priekope pri žel. stanici od míny dostal skalu do zubov, vybilo mu sedem predných zubov. Bol potom ličený v Banskej Bystrici a pre zranenie, pretože nemohol jesť, bol v októbri 1944 prepustený.

Vojnový krst na fronte pod Dubnou Skalou dostali ešte ďalší Rakovania. Jozef Kľuch s Pavlom Bročkom vďačia bukom za to, že ich ukryli pred nemeckými štukami, ktoré ich bombardovali . Títo dvaja, ako aj Jozef Paluš boli asi po troch týždňoch pre vyšší vek od armády prepustení.

Od 28. augusta do 31. októbra 1944 zúčastnil sa Povstania aj Ján Štanceľ vo vojenskej jednotke kpt. Káčera ako vojak na úseku Kremnica-Zvolen.

S telegrafným práporom sa zúčastnil bojov pri Strečne, Vrútkach, a Priekope ako spojár-telefonista Libor Kalnický. Bol tiež pri bojoch o Čremošné. Potom bol na Starých Horách, Donovaloch a na Prašivej ho Nemci chytili. Bol zaistený v Korytnici, Liptovskej Osade a Ružomberku. Ako zamestnanec slovenských železníc bol prepustený.

Veľkú oporu malo SNP i v ostatných občanoch Rakova. Podzemnému hnutiu nadržiaval a chránil všetkých tých občanov, ktorý buď boli partizánmi alebo s nimi spolupracovali vtedajší vládny komisár Jozef Facuna. Jeho syn Peter bol vojakom ČSAS v SSSR. Múkou a chlebom partizánov podporovali najmä Pavol Bročko, Ján Ďurkovič, Jozef a Samuel Plica. Samuel Plica ukrýval tri dni partizána Ličku z Blatnice, prichýlil na jednu noc, poskytol civilné oblečenie a jedlo dvom povstalcom v uniforme slovenských vojakov a odviezol na svojich koňoch partizánov do Diviak. Jozef Plica a Ján Vydra (ktorý je v Leviciach) na začiatku Povstania pomáhali kopať zákopy na úseku medzi Martinom a Vrútkami.

Do veľkého nebezpečenstva vydal seba i svoju rodinu Ján Zelienka tým, že poskytol skrýšu prenasledovaným občanom židovskej národnosti. Ukrýval lekára Tibora Grossa – Galása s manželkou a švagrinou.

Smutno – pamätný sa stal pre rakovanov 21. september 1944 a osudným sa stal Jánovi Štancľovi, 21 – ročnému, Milanovi Bardíkovi, 21 – ročnému a Jozefovi Palušovi, 8 – ročnému, ktorí v tento deň zahynuli od nemeckých striel. Stalo sa to takto:
Situácia v Turci sa stala pre povstalcov po 20. septembri veľmi kritickou, lebo Nemci sa dostali do Turca i z Nitrianskej doliny cez Vrícko a Kláštor. Pre povstalcov bolo nevyhnutné, aby sa stiahli z Turca na nové pozície. Včas ráno asi o 4. hodine prišiel do Rakova do Bročkov a potom i k vládnemu komisárovi Facunovi Zorkóci, ktorý bol nejakým veliteľom a ten nariadil, aby sa občania vysťahovali niekde do Gadera a zobrali zo sebou čo môžu. Kdo mal záprah – voz, nakládol do voza, kdo nie, tak aspoň do plecniaka, zobral najpotrebnejšie a všetko sa to hrnulo hradskou smerom do Blatnice. Pri topoľoch (terajšie družstvo) sa ešte povstalci trápili s protitankovými delami a za motorkou ich sťahovali preč. Za chvíľu sa zjavili na Borgu dva nemecké tanky, ktoré prišli od Kláštora k Beniciam a potom cez brod pri cintoríne prešli cez Turiec. Tieto tanky potom z Borgu ostreľovali hradskú od Príboviec na Ďanovú a Karlovú. Z prvého výstrelu dostal črepinu do chrbta a do ruky Dušan Janota. Druhá rana zasiahla nejakého partizána. Potom zahynuli na začiatku spomenutí: Milan Bardík, Ján Štanceľ a Jozef Paluš.

Hneď v ten deň prišli za tankami na pancierových vozoch jednotky SS. Tí však len prešli Rakovom. Za nimi prišli nemeckí pešiaci a nejaká čata PO-HG, ktorej príslušníci boli odniekaľ od Trnavy. Na druhý deň zhromaždili Nemci všetkých chlapov z Rakova do panského dvora. Nemecký veliteľ povedal, že ak sa v Rakove niečo prihodí, každý desiaty chlap bude zastrelený. Gardisti držali stráž najmä pri Durajovom dome. V noci cez cestu natiahli drôt, aby ak Duraj výjde z domu, narazil do drôtu a aby ho oni hneď zbadali.
Dňa 3. augusta 1941 po vybubnovaní – Ondrej Žiara Brdo bol toho času bubeníkom – pred obecným domom v prítomnosti asi 60 ľudí rozprával asi nasledovné: ”Nedostať nič kúpiť, všetko maslo skupuje grófka Nayhausová, ktorá podporuje Hitlera. Hanba vám, rakovskí gazdovia, že moja koruna nemá u vás takú cenu ako grófkina. Mne maslo nepredáte, len grófke. Nemecké deti v Štubnianských Tepliciach sa najedia po hrdlo a naše deti hladujú. Slováci sú sprostí, že idú bojovať s Nemcami.”
Keď sa grófka Nayhausová dozvedela, že o nej O. Žiara Brdo tak rozpráva, išla za ním pred obecný dom a dlho sa s ním rozprávala. Počuli to ešte viacerí. Vtedy obvinený údajne povedal, že všetko obilie ide do Nemecka a preto tu niet žiadneho. Ako môže advokát Vančo viesť advokátsku kanceláriu a židia nie. Slováci sú sprostí, že idú do vojny. Páni nejdú na vojnu. Keď grófka Nayhausová povedala, že by sa zastrelila, keby prišli bolševici, Žiara Brdo jej povedal: “Dobre by ste urobili, lebo by vás aj tak na prvý strom obesili.”

Ondrej Žiara Brdo bol za toto dňa 15. septembra 1941 súdený krajským súdom v Ružomberku pre poburovanie proti republike a pre rozširovanie nepravdivých správ. Bol odsúdený na tri mesiace väzenia. Po odpykaní trojmesačného väzenia bol však ešte väznený v koncentračnom tábore v Ilave až do 28. januára 1942.