Vo štvrtok 29. augusta si pripomíname 80. výročie Slovenského národného povstania. Môžeme si povedať, že to bolo dávno, nás sa to už netýka, Povstanie určite prešlo pomimo Rakova – nie je to tak. Po prečítaní stránok obecnej kroniky zistíme, že mnoho ľudí, ktorí v Rakove vtedy žili sa zapojilo do SNP a niektorí, žiaľ, zaplatili za účasť najvyššiu cenu.
Poznámka: „Začnite s vysťahovaním!“ bolo košpiratívne heslo, ktorým sa SNP začalo. V žiadnom prípade sa nijako netýka súčastnosti.
Každý národ sa vo svojej histórii dostáva na križovatku, na ktorej sa rozhodne o jeho ďalšej existencii. Podľa cesty, ktorú si jeho príslušníci vyberú, potom záleží, či sa zapíše do dejín ľudstva alebo sa z dejín stratí.
Dnes už môžeme povedať, že náš národ sa v roku 1944 rozhodol správne a vybral si správnu cestu – cestu boja. Slovenským národným povstaním ukázal náš ľud pred celým svetom, že nemá nič spoločné s fašizmom, že fašizmus je jeho úhlavným nepriateľom.
Desiatky rokov prešli od toho času, čo náš život bol vykúpený ťažkými obeťami, jazvami a mnohými nedospievanými piesňami tých, ktorých mená každý rok tisíce občanov a návštevníkov číta na tabuliach hrobov príslušníkov 25 národov – partizánov, vojakov a ostatných umučených hrdinov.
Všetci položili životy za víťazstvo pravdy!
Hoci je Rakovo malá obec, význam jej účasti v Slovenskom národnom povstaní bol nemalý. Do odbojového hnutia sa obec zapojila medzi prvými v Turci.
Pomoc partizánskemu hnutiu sa v obci začala asi 15. apríla 1944, keď Mária Kováčiková – bývala u Bročkov v drevenom domčeku č. d. 15 – sa vrátila od brata Baku a porozprávala rodine, že brat v humne skrýva partizánov Rusov. Bez váhania sa všetci Kováčikovci zapojili do odboja. Odvtedy Mária denne pekávala 28 chlebov a zanášala ich do Valče k bratovi Jánovi.
Dvoch Rusov dokonca skrývala na čas u seba (v dome u Bročkovcov).
Keď sa v júni 1944 partizáni sťahovali z Valče do Kantora, prevádzala ich práve Mária aj so svojou dcérou Vierou.
Viera, vydatá Fľaková, pracovala ako spojka.
Jej synovia Milan, Ivan a Jozef Kováčikovci sa stali taktiež partizánmi.
Milan dostal odznak ,,Československý partizán“.
Ivan bol v čase povstania učiteľom. Ale kvôli tomu, že prevážal Rusov, ktorí utekali z koncentračných táborov do Turca, bol z učiteľstva prepustený. Po prepustení viedol špionážnu službu. Raz ho v Slovanoch u Žiakov našli pod otomanom vlasovci (podľa Ústavu pamäti národa: „Vlasovci bol názov pre Ruskú oslobodeneckú armádu, ktorá bojovala na strane nacistov, avšak dobovo boli na Slovensku takto nazývaní všetci rusky hovoriaci nacistickí vojaci.“).
Ján Hanko – Rakovo č. d. 39
Hrdinsky obetoval svoj mladý život. Pri prestrelke nad Valčou bol zranený a následne sa ho zmocnili Nemci, ktorí ho dali odviezť na hnojnom voze do Martina. Jeho ďalší osud nám nie je známy. Určite ho Nemci zabili, ale kde, nevieme.
František Lukášik – partizán, zamestnanec ČSD.
Ján Finda
Patril medzi prvých, ktorí narukovali na výzvu do SNP. Bojoval pri Dubnej Skale, ďalej robil opevňovacie práce pri Handlovej, pri Prievidzi so skupinou udržiaval palebné postavenie.
Jozef Bardík
Taktiež narukoval medzi prvými k útočnej vozbe (koňami ťahané vozy). Zúčastnil sa bojov pri Košútoch, na Stráňach. Po rozklade armády išiel na Donovaly, Prašivú a chcel ísť na Ďumbier. Bola však hmla, tak ho vlasovci pod Prašivou chytili a odviezli do zajatia.
Jozef Ferjančík
Prihlásil sa ako dobrovoľník do boja proti fašistickým okupantom. Zapojil sa do bojov v okolí Ružomberka. Následne bol zajatý. 8. mája bol v Rakúsku oslobodený sovietskou armádou. Po príchode domov sa hneď prihlásil do ďalšej základnej vojenskej služby.
Peter Maťko
Vypomáhal partizánom so zbraňami a zásobovaním pre vojakov. So svojim spolupracovníkom na skladišti výzbroja rozbil zámok a rozdával zbrane tým, čo chceli ísť k partizánom. Taktiež mal spoluúčasť na vypisovaní falošných dovoleniek. Bol zajatý Nemcami a následne po pol roku ho oslobodila armáda USA.
Ján Ursíny
Zúčastnil sa bojov pri Bogliarke a Krivom. Po skončení bojov v okolí Križov sa mu podarilo dostať z nemeckého obkolesenia a vyhnúť sa koncentračnému táboru.
Juraj Porubský – Rakovo č. d. 68
Zúčastnil sa bojov vo Vrútkach, v Priekope a pri Dubnej Skale. Bol zranený, pretože pri výbuchu míny blízko železničnej stanice v Priekope dostal skalu do zubov, ktorá mu vybila 7 predných zubov.
Jozef Kľuch, Pavol Bročko a Jozef Paluš
Zúčastnili sa bojov vo Vrútkach, v Priekope a pri Dubnej Skale. Po 3 týždňoch boli prepustení z armády kvôli vyššiemu veku.
Ján Štanceľ
Zúčastnil sa bojov vo Vrútkach, v Priekope a pri Strečne.
Libor Kalnický
S telegrafickým práporom sa zúčastnil bojov vo Vrútkach, v Priekope, pri Strečne, Čremošnom a v Donovaloch. Na Prašivej ho ale Nemci chytili, no ako zamestnanca slovenských železníc ho museli následne prepustiť.
Jozef Facuna
Vtedajší vládny komisár p. Facuna chránil všetkých tých občanov, ktorí boli partizáni alebo s nimi spolupracovali. Jeho syn Peter bol vojakom ČSAS.
Jozef Duraj
Prevádzal partizánov cez nepriateľské jednotky z Malej Fatry do Veľkej a naspäť. Previedol tak napríklad aj parašutistku Lindu s 94 člennou skupinou alebo kapitána s jeho 180 mužmi. Poskytoval im aj civilné obleky alebo uniformy zamestnanca železníc. Taktiež sa aktívne zúčastnil bojov vo Veľkej Fatre. Musel opustiť svoje zamestnanie na železnici a tak sa dal plne k dispozícii partizánom.
Pavol Bročko, Ján Ďurkovič, Jozef a Samuel Plica
Podporovali partizánov múkou a chlebom. Samuel Plica ukrýval u seba 3 dni partizána Ličku. Taktiež prichýlil na jednu noc a poskytol civilné oblečenie a jedlo dvom povstalcom. Jozef Plica a Ján Vydra pomáhali kopať na začiatku povstania zákopy medzi Martinom a Vrútkam.
Ján Zelinka
Poskytol skrýšu prenasledovaným občanom židovskej národnosti. Ukrýval lekára Grossa s manželkou a švagrinou.
21. september 1944
Tento deň sa stal pre Rakovčanov smutno-pamätným a osudným pre Jána Štancľa (21-ročný), Milana Bardíka (21-ročný) a Jozefa Páluša (8-ročný), ktorí v tento deň zahynuli následkom fašistických striel. Stalo sa to takto:
Situácia v Turci sa po 20.09.1944 stala veľmi kritickou, lebo Nemci sa dostali do Turca i z Nitrianskej doliny cez Vrícko a Kláštor pod Znievom. Bolo nevyhnutné zaujať nové pozície. Včas ráno, asi okolo 04:00 hod., prišiel Zorkóci do Rakova do Bročkov a potom i k vládnemu komisárovi Facunovi, ktorý bol veliteľom. Ten nariadil evakuáciu občanov Rakova do Gadera a povedal, nech zoberú so sebou čo môžu. Kto mal záprah, nakládol do voza a kto nemal, zobral do plecniaka najpotrebnejšie. Všetko sa to hrnulo po hradskej smerom do Blatnice. Ešte pri topoľoch, teraz pri maštaliach, sa partizáni a vojaci trápili s protitankovými delami a za motorkou ich sťahovali preč. Za chvíľu sa na Borgu zjavili dva nemecké tanky, ktoré prišli od Kláštora k Beniciam a potom cez brod v rieke Turiec pri našom cintoríne. Tieto tanky potom z Borgu začali odstreľovať hradskú od Príboviec na Ďanovú a Karlovú. Z prvého výstrelu dostal črepinu do chrbta a do ruky Dušan Janota. Potom zahynuli spomenutí Ján Štanceľ (21-ročný), Milan Bardík (21-ročný) a Jozef Páluš (8-ročný). Bolo to neďaleko odbočky na Ďanovú. Hneď v ten deň prišli na pancierových vozoch jednotky SS. Tí však len prešli Rakovom. Za nimi prišli nemeckí pešiaci a aj nejaká čata PO-HG, ktorí boli od Trnavy. Na druhý deň Nemci zhromaždili do panského dvora všetkých chlapov z Rakova. Nemecký veliteľ povedal, že ak sa niečo v Rakove prihodí, zastrelia každého desiateho chlapa. Gardisti držali stráž hlavne pri Durajovom dome. V noci cez cestu natiahli drôt, aby keď vyjde z domu, narazil do drôtu a oni ho hneď zbadali.
V našich spomienkach ostatnú aj ďalší naši obyvatelia, vojaci zapojení do bojov na rôznych frontoch druhej svetovej vojny, ale aj občania zapojení do odbojového hnutia.
Právom im patrí naša vďaka a úcta.
„DALI ZA NÁS ŽIVOT, ABY SME MY ŽILI“
Spracované podľa Obecnej kroniky obce Rakovo učiteľa p. Jána Ursínyho st.